Môj otec BOH a matka BOHYŇA, alebo ako nás vidia naše deti.

Môj otec BOH a matka BOHYŇA, alebo ako nás vidia naše deti.

Nedá mi to inak, ako začať tento článok citátom Winstona Churchilla :

„Cenou za veľkosť, je zodpovednosť.“

Domýšľam si, že tento citát smeroval skôr k svojmu politickému poslaniu,  je však rovnako dobre aplikovateľný aj do rodiny.

Keď sa z nás stanú rodičia, tak sme zrazu veľkí a slovo zodpovednosť dostáva úplne iný rozmer. Pred príchodom dieťaťa sme boli zodpovední len za svoje životy a za to, ako s nimi naložíme. Ale dieťa? To je zrazu úplne nová entita, ktorej život ovplyvníme.

Začneme teda horlivo čítať a skúšať svoje nové vedomosti o výchove aplikovať do praxe. Máme manuály na to, ako zvládnuť kojenie, odplienkovanie, detský vzdor… Stále hľadáme odpovede, pýtame sa, diskutujeme a predsa vidíme, že aj keď aplikujem úplne všetko podľa toho, ako nám bolo poradené, niečo stále nie je v poriadku.

Veď predsa nie je možné, že moje dieťa behá po byte, namiesto toho, aby si sadlu ku stolu a v kľude sa najedlo. Ako je možné, že si po jedle nie a nie upratať?  Prečo odchádza od nedokončenej práce? Prečo tak veľmi chce stále môj mobil, alebo počítač?

Pre odpoveď si nemusíme chodiť veľmi ďaleko, stačí k najbližšiemu zrkadlu.  Ono známe: „Vodu káže, víno pije“, je podľa môjho názoru najpravdivejšie odhalenie, ktoré si pri výchove musíme pripustiť.

Pre deti sme ako bohovia, ktorých návyky a správanie sú tie správne návody na život. Nepredpokladám, že si niekto z nás v rannom detstve myslel niečo iné. V dospelosti sme si už pravdepodobne uvedomili, že niektoré veci by sme chceli robiť inak, no ako deti sme rodičov tiež vnímali ako najpravdivejších bohov.

Byť vedomým rodičom je drina… Každodenná…

Ale veľkosť, prináša zodpovednosť. Nestačí však o veciach len hovoriť, treba ich proste robiť. Zbytočne budete dieťaťu v cukrárni hovoriť o tom, že sladkosti sú nezdravé. Taktiež budete dieťa úplne zbytočne napomínať, aby si po sebe upratalo zo stola, keď za ostatných členov rodiny upratuje jeden, napríklad matka.

Poďme si skúsiť prejsť pár základných návykov.

Ku každému prehláseniu si doplňte otázku:

Robia to u nás všetci dospelí?

Chcem, aby si moje dieťa po každom jedle čistilo zuby.

Chcem, aby si moje dieťa po príchode domov hneď umylo ruky.

Chcem, aby si moje dieťa vždy po dohraní, upratalo svoje hračky.

Chcem, aby moje dieťa jedlo menej sladkostí.

Chcem, aby si moje dieťa po jedle upratalo zo stola.

Ak ste zistili, že vaše očakávania sa nezhodujú s tým, čo dospelí vo vašej domácnosti reálne robia, našli ste odpoveď na to, prečo niektoré veci nefungujú.

A čo s tým?

Nuž, začať treba u seba. Je ťažké prepisovať svoje staré vzorce, stojí to však za to. Skúste na zmenu ísť postupne a radšej po menších krokoch. Povedať si, že od dnešného dňa budem najlepším príkladom pre svoje deti je zbytočne ťažká a nereálna výzva. Je to asi porovnateľné s odhodlaním schudnúť za mesiac 20 kíl.

Začnite pomalšie a hravo. Najprv si spolu obaja rodičia napíšte niekoľko dôležitých návykov, ktoré by ste chceli svojmu dieťaťu odovzdať. Vyberte si jeden z nich a začnite ho obaja dodržiavať. Až sa vám stane automatickým pridajte ďalší. Hovorte s partnerom o zmenách a pokrokoch, hovorte o tom, ako na vás tieto zmeny vplývajú a ako ich zvládate. Môže sa z toho stať príjemná téma na spoločnú konverzáciu a trávenie času.  Podporujte sa navzájom.

A verte tomu, že ak vy, veľký BOH a veľká BOHYŇA budete veci robiť tak, ako sú podľa vás správne, dieťa bude váš vzor bez akéhokoľvek reptania nasledovať.

Autor: Erika Župová, kouč, lektorka a spoluzakladateľka Být ženou mě baví a OZ Mamapoďsahrať

Komentáre
  • Nadpis formuláře

    Text formuláře

  • Kategorie