Môžeme vychovávať šťastné deti, ak nie je uzdravené naše vnútorné dieťa?

Môžeme vychovávať šťastné deti, ak nie je uzdravené naše vnútorné dieťa?

Rozhodne nie!
A tu by som mohla tento článok prestať písať, pretože posolstvo bolo predané. Naša myseľ však potrebuje množstvo informácií na analýzu a syntézu a preto jej poskytneme materiál, aby sa ním mohla zaoberať.
Ako je teda možné, že si dovolím tvrdiť niečo tak poburujúce? V podstate tým hovorím, že väčšina ľudí nedokáže vychovať šťastné deti.
A tak to je, zranené deti vychovávajú ďalšie zranené deti, z ktorých vyrastú zranení dospelí. Keď kričíme na svoje dieťa, tak v skutočnosti nekričí naša prítomnosť, ale naša zranená minulosť. Náš mozog funguje tak, že si svoju reakciu na stresovú situáciu uloží v zadnom mozgu. V okamihu podobnej stresovej situácie, nedokáže reagovať v prítomnosti, teda v prednom mozgu, ale prepína na „autopilota“ a zapína zadný mozog. A tak znova a znova prežívame napríklad trému z verejného vystúpenia, alebo dostaneme obrovský strach okamžite, ako na nás niekto zvýši hlas. Sú to okamihy, kedy sa stávame malými deťmi, ktorým bolo práve ublížené.
V dnešnej dobe sa veľa hovorí o rešpektujúcej výchove a často počujem názory, že je to výchova, kde deti nemajú hranice.
Pre mňa je rešpektujúca výchova spočíva v prijatí toho, že aj malé dieťa má skutočné pocity a skutočné potreby a dokonca aj názory. Mojou úlohou rodiča nie je tieto pocity a potreby prispôsobiť na spoločensky prijateľný obraz. Skutočnou úlohou rodiča je pozerať sa do týchto pocitov a potrieb, ako do zrkadla, pretože práve tam môžeme uvidieť svoje vnútorné dieťa, ktoré potrebuje uzdraviť.
Môj syn mi včera uštedril na túto tému krásnu lekciu.
Druhý týždeň je z neho školák. Školu do ktorej chodí dôverne poznám, vyučuje štýlom, ktorý preferujeme, poznám všetkých učiteľov a ich prácu a teda viem, že moje dieťa je v podnetnom a bezpečnom prostredí. Napriek tomu mi už druhý týždeň hovorí, že v škole nič nerobia, nič ho tam nebaví a učitelia sú zlí. Aj ja som len človek a tak mi uletela malá prednáška o nevďačnosti, potom som sa však zamyslela a začala pátrať.
Spomenula som si na svoje prvé dni v škole a na to, ako som zo strachu z neprijatia a neúspechu prešla do veľkej ofenzívy a negovania všetkého a všetkých. Často to býval aj v dospelosti môj obranný mechanizmus. Myslela som si, že túto tému som už dávno spracovala, no môj syn mi ukázal, že moje vnútorné dieťa ešte potrebuje v tomto smere podporiť. V okamihu, keď som si uvedomila, že toto je moje a nie jeho bremeno, nastala zmena.
Zrazu som sa dozvedela, čo všetko v škole robil, čo mu ide a z čoho má skutočne jeho vlastné obavy. No a to sú miesta, kde ho ako rodič môžem úprimne podporiť. Samozrejme za predpokladu, že zo mňa nehovorí moje zranené dieťa, ktoré bolo dobou vychovávané ako poslušné dievčatko.
A viete čo sa stane poslušným dievčatkám a chlapcom? V nejakom veku sa buď vzbúria a časom utečú, alebo zostanú a budú poslúchať celý život. Najprv rodičov a učiteľov, potom šéfov, manželky a manželov a čoskoro budú svojim deťom vysvetľovať, že majú poslúchať. Vytvorí sa u nich nutkavé správanie , ktoré je závislé na prijatí druhými a toto zranenie odovzdajú svojim deťom. Vzbúrenci to však tiež nemajú ľahké. Celý život ich prenasleduje narcistický pocit, pretože oni sú predsa lepší než všetci ostatní. Ich zranené dieťa úplne poprie svoje pocity, našuchorí perie a vystrčí lakte, aby v tom hroznom svete prežilo. Vedú svoje deti k tomu, aby sa cítili nadradene a zvládali veci s nadhľadom a hlavne bez emócií.
Ak sa vás niektoré slová dotkli, alebo vás dokonca pobúrili, zrejme je to téma, s ktorou by bolo fajn pracovať.
Ak si stále nie ste istý, ako je na tom vaše vnútorné dieťa, skúste si urobiť tento test.
Nájdite si čas a urobte si najlepšie sami malý výlet do lesa, alebo inej prírody. Ak to počasie ešte dovoľuje, vyzujte si topánky a možno ich nechajte v aute. Ponorte sa do kontaktu so zemou a skúmajte rôzne povrchy. V lese určite nájdete poriadnu mláku, či potok, blato a mnoho iného skvelého materiálu. Skúmajte, skáčte, kľudne sa umažte a vnímajte, ako sa pri tom cítite. Ak vás už teraz pri čítaní napadá: „Čo ak ma niekto uvidí a čo si bude myslieť?“ , hovorí z vás vaše poslušné a potlačené vnútorné dieťa, ktoré si vybudovalo závislosť na prijatí okolím. Ak vás napadá: „Tak tej asi preskočilo, čo je to za kravu?“, tak to sa ozýva váš Narcis.
Tak či onak, pokúste sa jedného či druhého proste prijať a tento malý test si urobiť. Vnímajte, ako sa budete cítiť a prijímajte to, aj keby to neboli práve príjemné pocity. Už samotné prijatie je liečivé.
Tak a teraz viete, ako je na tom vaše vnútorné dieťa.
Ak ho začnete uzdravovať akýmkoľvek spôsobom, prevezmete zodpovednosť nad svojimi bremenami a vaše deti ich už nebudú musieť niesť.
Prajem veľa síl.

Autor: Erika Župová – matka, lektorka, predsedníčka Občianskeho združenia Mama poď sa hrať

Komentáre
  • Nadpis formuláře

    Text formuláře

  • Kategorie