Prečo je pre nás tak ťažké dávať deťom hranice

Prečo je pre nás tak ťažké dávať deťom hranice

S témou hraníc sa stretávam snáď pri každom dialógu s rodičmi. O tom, že deti hranice potrebujú sa popísalo už mnoho a je viac ako zrejmé, že sa na tom veľká časť rodičov zhodne. Prečo je ale pre nás také ťažké hranice tvoriť a deťom ich nastavovať? A čo to vlastne tie hranice sú? Ako ich mám nastaviť deťom, keď si ich neviem nastaviť sám?

Začať treba, ako to obvykle býva u seba. V prvom rade je tu naša výchovou utkvelá dogma, že hranice sú niečím obmedzujúcim.  Pochádzame z generácie, kde nám boli hranice nastavené bez rešpektu, direktívne, s použitím moci. Preto ak sa na chvíľu zamyslíme, aké emócie nám naskočia pri slove hranice, pravdepodobne to bude oklieštenie, pocit neslobody, stiesnenosti. Svoje deti chceme pred týmto samozrejme ochrániť a preto sa im snažíme dopriať čo najviac slobody, avšak v okamihu, kedy nám ich sloboda prerastie cez hlavu, zapína naše podvedomie, ktoré automaticky funguje na získaných vzorcoch z minulosti. Je to tak, ak sa dostávame do stresu, náš predný mozog, ktorý funguje v prítomnosti sa vypína a zapína sa mozog zadný, ktorý funguje výlučne na našich minulých skúsenostiach. Ani nevieme ako a zrazu sa chováme presne tak, ako sme nikdy nechceli a teda kričíme, vyhrážame sa, dávame výchovné zauchá…

Znudený chlapec bez hraníc

A ako to vyzerá v praxi?

Maminka navarí večeru a volá rodinu ku stolu:

„Večera je prichystaná, poďte sa najesť!

Nič.

O 5 minút:

„Tá večera je teplá a ja už sedím pri stole, mohli by ste prosím všetci prísť ku stolu?“

„Už ideme“

Nič.

O ďalších 5 minút, maminka začína byť naštvaná (vlastne sa cíti byť odmietnutá, ale neprizná si to):

„Ale už ma vážne začínate hnevať, okamžite poďte ku stolu!“

O ďalších 5 minút sa deti, alebo dieťa začnú schádzať ku stolu s komentármi:

„To máme zas cestoviny? Fuj,  špenát jesť nebudem…“

Konečne sa vynorí aj otecko a snaží sa situáciu zachrániť:

„Budete jesť to, čo maminka navarila a hotovo!“

Maminka s plačom buchne utierkou o stôl a odchádza do spálne.

Než odíde, stihne ešte vychrliť na celú rodinu monológ:

„Ja sa na to môžem vykašlať, ste nevďační a mňa to už nebaví, jedzte si čo chcete a dajte mi všetci pokoj!“

 

Poznáte to?

Ja áno.

Poďme sa pozrieť na to, čo sa dá urobiť lepšie.

 

Maminka v našom príbehu si nepostavila jasne hranicu. Vo výchove je veľmi dôležité, aby partneri ťahali za jeden koniec povrazu. V prvom rade by si mohla so svojim partnerom úprimne pohovoriť o tom, aké je pre ňu dôležité, aby sa pri večeri rodina stretla pri stole. Tiež by mu mohla povedať, že po celom dni ju príprava večere stojí obrovskú námahu, ale napriek tomu to chce robiť, ak to však sabotuje aj jej partner, cíti sa odmietnutá. V rovnocennom vzťahu by v takomto dialógu partnerovi zablikala kontrolka a uvedomil si, že chce svoju partnerku podporiť.

A potom sa už hranica deťom nastavuje jednoduchšie.

Komunikácia k deťom by mohla znieť nejak takto:

„Je pre nás veľmi dôležité, aby sme sa všetci spolu stretli pri večeri, porozprávali si kto čo zažil a čo cíti. V okamihu, kedy je večera hotová si k nej v kľude chceme sadnúť a nie stále na niekoho čakať. Preto sme sa s oteckom dohodli, že 10 minút, pred večerou vás upozorním, že budeme jesť. Je to čas, ktorý máte na dokončenie toho, čo robíte a umytie rúk. Až bude večera hotová, znova vás zavolám. Kto do 5 minút nepríde, znamená to, že o večeru nestojí a nebude ju chcieť ani neskôr. Rozumiete tomu, alebo sa potrebujete na niečo spýtať?“

Samozrejme deti majú v závislosti od veku rôzny pojem o čase, preto ich treba priebežne o plynutí času informovať. A  ak niekto reálne v danom čase nepríde, treba si stáť za svojim a večeru mu nedať. Nebojte sa, touto výchovnou lekciou sa dieťa nevyhladuje na smrť a ak sa aj tak bude tváriť, buďte silní, výsledok stojí za to.

Je tiež dôležité to, akým spôsobom budeme čas večere komunikovať. Pohodlnejšie je zakričať z kuchyne, že o desať minút je večera, môže sa však stať, že dieťa, či partner sú v tom okamihu tak zabratí do nejakej činnosti, že nás vôbec nevnímajú. Omnoho efektívnejšie je prísť k človeku, ktorého chceme osloviť a buď sa ho dotknúť a počkať, kým  zareaguje, alebo sa posadiť do jeho zorného poľa a počkať. Toto je druh komunikácie, kde dávame najavo, že rešpektujeme toho druhého a že naša potreba nie je povýšená nad tú jeho. Takáto komunikácia môže pozdvihnúť nielen komunikáciu medzi rodičom a dieťaťom, ale aj medzi partnermi, či v našich ostatných vzťahoch.

A že to vôbec nie je ľahké? Fakt nie. Ak sa však chceme dostať zo svojich starých návykov a zmeniť svoje správanie, bude to chcieť trochu práce na sebe.

Byť rodičom, vychovávať, to nie je len tak. Stále sa musíme niečo učiť a pracovať na sebe. Dávanie hraníc je jedna z najkľúčovejších tém výchovy.

Scénka s večerou sa dá aplikovať na akúkoľvek inú situáciu. Vždy je dôležité hovoriť otvorene s partnerom a ak ako rodičia zhodnete na postavení nejakej hranice, pôjde vám to ľahšie. A samozrejme, v závislosti od veku detí je pri stanovovaní nejakej novej hranice vždy priestor na diskusiu. Možno sa dohodnete, že deti potrebujú vedieť o večeri 15 minút dopredu, alebo že si spolu môžete dohodnúť, čo sa bude v ktorý deň variť, alebo vám budú deti pri varení pomáhať…

Možností je veľa, základ je uvedomiť si, kedy je vaša hranica opakovane prekračovaná a zabezpečiť citlivo voči sebe a aj ostatným nápravu.

Autor: Erika Župová – matka, učiteľka v Montessori škôlke, predsedníčka Občianskeho združenia Mama poď sa hrať

Štítky:
Komentáre
  • Nadpis formuláře

    Text formuláře

  • Kategorie