Čas pre naše deti.

Čas pre naše deti.

DSCF1640Dávame deťom dobré škôlky, školy, kvalitné oblečenie, jedlo, moderné technológie… Zastavme sa prosím a dajme im svoj čas. Čas tu a teraz, kde sme nahí na duši , vedomí a úprimní. Deti nám neustále ukazujú, ako túto našu trinástu komnatu otvoriť a my sa úspešne bránime skrz povinnosti, záväzky..

Svoj čas darujem zamestnávateľom, povinnostiam, prachu a odpadkom. Neustále odsúvame svoje deti, svoju vlastnú krv, ktorá dychtí po každej sekunde našej pozornosti. Cez svoje sofistikované životy nedokážeme uvoľniť čistú esenciu obyčajnej hry, pretože byť úprimný sa v dnešnom svete nenosí. Ak však začneme byť úprimní sami k sebe, potom už nemáme inú možnosť, len byť úprimní ku všetkým okolo nás. Deti nás môžu tejto úprimnosti naučiť a vytrvalo sa o to pokúšajú každý deň. A čo počujú od nás? Ak ste pri čase, ktorý trávite so svojim dieťaťom hlavou inde, ak ťukáte do mobilu, alebo máte nepríčetný úsmev a len pritakávate, tak je niekde chyba. Chyba, ktorú si ale musíme každý sám pred sebou uvedomiť a vtedy sa môže stať našim priateľom. Pretože priateľ nás môže niečo nové naučiť, ale len ak mu otvoríme srdce a počúvame.

Deti nás neučia, ako stavať lego, alebo obliekať Barbie. Učia nás, že každá sekunda nášho života má mimoriadnu hodnotu, že to čo robíme, máme robiť naplno, pretože už nikdy sa to nezopakuje, učia nás, že veci, na ktorých nám záleží si musíme užiť a chrániť, že láska je bezpodmienečná.

A čo ich obvykle učíme my? Učíme ich, že všetko sa dá odložiť na neskôr, že je lepšie ubrať, ako pridať, že aj zajtra je deň, že všetko je nahraditeľné, že si lásku musia zaslúžiť a chyby sú neospravedlniteľné.

Stále si myslím, že aj jeden človek môže pohnúť svetom. Nič nie je márne. Každá minúta, ktorou osvetlíme svoj život a život niekoho iného sa odrazí na energii celého sveta.

A toto sa nás snažia naše deti naučiť.

Nebuďme voči tomu prosím hluchí a slepí, dajme im tú šancu, pretože ak im ju nedáme, tak ich časom presvedčíme  o tom, že naša pravda o dôležitosti priority vynesenia odpadkov pred sebou samým je tá pravá. A potom tu bude ďalšia generácia výkonných oviec, ktoré zabudnú, že klobúk môže byť veľhadom.

Verím, že tieto slová sa dotknú vášho esenciálneho „JA“, ktoré sa roztopí a poďakuje  tej nádhernej, úprimnej bytosti, ktorá vás bude od samého rána ťahať so slovami: „Poď sa so mnou hrať“.

Prajem veľa odvahy na ceste k sebe:)

PS: Ďakujem môjmu synovi za každodenné zrkadlo, v ktorom síce nie som každý deň úplne dokonalá, ale vždy autentická.

Autor: Erika Župová – matka, učiteľka v Montessori škôlke, predsedníčka Občianskeho združenia Mama poď sa hrať

Komentáre
  • Nadpis formuláře

    Text formuláře

  • Kategorie